vidieť nové veci

S hlavou pri zemi si všimla rodinu sedmokrások túliacu sa ku sebe čo najbližšie i malého lúčneho koníka snažiaceho sa nájsť ochranu pred lejakom pod veľkým listom. Keď jej vietor odfúkol jeden z jej lupeňov spoznala svoju krehkosť. Spoznala, že krása, na ktorej si tak zakladala je pominuteľná. Čo keď príde o celý svoj kvet? Čo z nej potom ostane?  

Búrka prešla. Zasvietilo slnko. Ruža však svoju hlávku neotvárala, dlho premýšľala. Prišla noc. Pokojná a tichá. Ráno, keď padla rosa, ruža vyronila prvú slzu v svojom živote a otvorila svoj kvet. Konečne sa cítila slobodne aj napriek tomu, že ešte stále rástla na tom istom kríku ako predtým. Teraz už mohla prísť o svoj kvet a nestratila by sama seba. Už totiž nebola iba súbor pekne poukladaných lupeňov. Už bola ruža. Taká aká mala byť podľa plánu Stvoriteľa.

Ale čo teraz? Poobzerala sa dookola. Priam umierala túžbou stať sa muškou, čo pozdraví všetkých obyvateľov lúky, motýľom, čo by si sadol na každý jeden kvet, ba aj dážďovkou, aby mohla prejsť cez každý kúsok hliny. Ale ako? Stále je ružou, stále má rovnako hrdý výzor, stále je otočená k slnku, nič sa na nej nezmenilo aj keď sa vo vnútri zmenila...
Celý deň stála smutná uprostred radosti, ktorá panovala na lúke z pekného dňa. Aj ona sa chcela radovať spolu s ostatnými. Akoto, že doteraz ju vôbec netrápilo, že je sama? Keď padla večerná rosa, vypustila druhú slzu. Zaspávala smutnejšia ako kedykoľvek predtým...

V noci ju prebudilo dunenie dupotajúcich zvierat. Dunenie naberalo na sile a ruža cítila ako sa chveje zem. Bol to len okamih sekundy, kedy zazrela obrovské kopytá jeleňa nad sebou a pocítila ostrú bolesť v drieku. Dupot pomaly ustál a zlomená ruža ležala na lúke a ticho vzlykala. Vedela, že sa už viac nepostaví. Zdalo sa jej že zomiera od žiaľu nad svojou nemohúcnosťou. A keď začalo svitať a padla ranná rosa, ruža vypustila tretiu slzu. Bola to však slza radosti. S prichádzajúcim svetlom totiž videla, že leží s hlavou medzi sedmokráskami, ktoré sa na ňu pozerajú s láskou a súcitom. Videla ako cez ňu preskočil lúčny koník, počula ako celá lúka jemne šuchoce v rannom vánku, cítila ako sa o ňu obtierajú steblá trávy a bola šťastná. Prvýkrát skutočne žila na lúke, aj keď tu rástla už veľmi dlho. Posledné, čo cítila, bol mravec prechádzajúci po jej stonke. „Pre túto chvíľu som sa stala ružou“ pomyslela si keď umierala. Lupene jej kveta rozfúkal vietor na míle ďaleko. Takto prešla popri dlhých potokoch , pozdĺž nekonečných plání a nedosiahnuteľných vrchoch.
A tam, uprostred čistinky, kde kedysi rástla hrdá ruža, je dnes veľké mravenisko, ktorého základom bolo práve telo zlomenej ruže. Ruže, ktorá vyronila tri slzy – slzu pokánia, pokory a slzu radosti.